Zajakavosť

Opakovanie, naťahovanie slabík, slov či iné problémy s plynulosťou reči do 6 rokov

Čo je vývinové a čo už nie?
V období cca do 6 rokov, kedy sa reč dieťa vyvíja sa u detí, častejšie chlapcov, objavuje približne medzi 2-4 rokom života vývinová neplynulosť.

Vývinová neplynulosť sú určité neplynulosti v reči dieťaťa, ktoré sa javia ako zajakávanie (koktanie). Príčinou je najmä prudký nárast slovnej zásoby, zdokonaľovanie gramatiky, ktorú dieťa používa (Napr. namiesto „Idem plávať voda.“ už povie pekne „Idem plávať do vody.“) a celkovo vývin jeho reči.
Odborníci takýto stav ešte považujú za súčasť vývinu a nie je to nič „chorobné“ čo by bolo treba riešiť.  Pri vývinovej neplynulosti má dieťa zrýchlené tempo reči, opravuje svoje vety, alebo začne jednu vetu a v jej strede nadviaže druhou vetou. Stáva sa to najmä, keď je dieťa vzrušené, chce nám toho veľa povedať. Ďalším veľmi častým príznakom je aj opakovanie. Nie je však opakovanie ako opakovanie. Ak dieťa opakuje slovo, alebo vetu, časť vety, je to ešte v rámci vývinu (napr. Mami, mami, mami daj mi to. Som tam videl, a tam a tam a tam sedel vtáčik). Ak však začne opakovať prvú hlásku, alebo slabiku (napr. Ma-mama bu-budem dobrý.) už sa zvyšuje riziko, že vznikne „pravá“ zajakavosť. Ak ste si u vášho dieťaťa všimli spomínané príznaky (rýchle tempo hovorenia, opakovanie slov, častí vety, celej vety) mali by ste vedieť, že:

  • logopéda treba navštíviť ak tieto príznaky trvajú viac ako 3 mesiace
  • ak budete na tieto príznaky nesprávne reagovať je veľmi pravdepodobné, že sa vývinová neplynulosť zmení na zajakavosť

Ako mám teda správne reagovať, keď moje dieťa opakuje slová, vety, alebo hovorí rýchlo?

Vyhýbajme sa radám typu: „Hovor pomalšie!“ „Nadýchni sa!“ „Počkaj, počkaj… Zastav sa! Tak a teraz to povedz pekne ešte raz a pomaly!“ Prečo to nie je správne? Dieťa takto len upozorníme na to, akým spôsobom rozpráva, jeho myšlienky bežia veľmi rýchlo a ak sa začne prispôsobovať naším požiadavkám, akokoľvek dobre to takýmito radami myslíme, stav reči sa zvyčajne len zhorší (viac opakovaní, alebo už dokonca aj naťahovanie, či zasekávanie s prudkými nádychmi).

Nedokončujme vety za dieťa.

Nechajme ho, nech sa samo vynájde, prípadne nech nás ono samo poprosí o pomoc (napr. Tam na stavbe bolo také … . No, také čo takto tam zavesí, potom to vytiahne hore (žeriav). Dieťa nevedelo prísť na slovo žeriav, tak si pomohlo opisom, naša nesprávna reakcia: „No pekne povedz: Na stavbe bol že… žeriav!“ a naša správna reakcia: „Ahá, už viem, ty si videl na stavbe žeriav! Máš pravdu, žeriavom sa na stavbe dvíhajú ťažké veci!“

Spravme si na dieťa čas

Nevyžadujme, aby nám povedalo to, čo chce rýchlo (No povedz to rýchlo, nemám čas!). Dajme mu najavo, že máme čas a počúvame ho. Je jasné, že sa to nedá robiť celý deň, najmä ak dieťa rozpráva toho veľa a aj my máme veľa povinností. Pokúsme sa však aspoň niekoľkokrát za deň počúvať, o čom dieťa hovorí a rozvíjať to, nadviazať na to, čo povedalo, povypytovať sa ho na to, aby sme sa dozvedeli viac. Je to výborné najmä vtedy, ak vidíme, že dieťa má samo záujem o tom hovoriť. Je veľký rozdiel spýtať sa ho: Čo bolo dnes v škôlke? alebo nadviazať na to, keď vám ono samo začne nadšene opisovať kamarátovu novú hračku.

Nehovorme o dieťati, pred dieťaťom, že kokce, alebo že sa zajakáva.

Raz k nám do ambulancie prišiel chlapček a prvé, čo povedal, bolo: „Vieš teta, ja som prišiel za tebou, lebo velice kokcem!“. Dieťa nechápe úplne, čo presne je to zajakávanie, chápe len, že je to niečo s tým ako rozpráva, je to niečo čo ono má a ostatní to nemajú, niečo čo je zlé, lebo s tým treba za niekým ísť.

Ak chceme zmeniť tempo reči dieťaťa, musíme začať od seba .

Možno ste už počuli, že my sme pre naše dieťa „rečový vzor“. Nemôžeme od neho očakávať, že kým my hovoríme rýchlo, ono nám bude odpovedať pokojne a pomaly. Naopak, ak my spomalíme tempo svojej reči, naše dieťa sa mu prispôsobí tak, že aj ono spomalí svoje rozprávanie.

Zabezpečme dieťaťu pravidelný režim dňa.

Dieťa by nemalo chodiť neskoro do postieľky, malo by približne predpokladať, čo sa bude diať, aby bolo čo najmenej vystavované stresu a neočakávaným veciam. Rovnako je dôležité zvažovať, aké programy a knižky sú pre dieťa vhodné. Veľa filmov, ktoré sa na prvý pohľad javia ako rozprávka je dejovo náročných so zložitou zápletkou. Sú to skôr dobrodružné filmy pre staršie deti alebo pre dospelých. Skúsme si ich predtým, než ich dieťaťu pustíme pozrieť, prípadne sa spýtajme na názor niekoho známeho, kto tento film pozná.

Uchráňme dieťa pred posmechom a napodobňovaním.

Najmä v materskej škôlke, alebo na ihrisku, prípadne súrodenci, rovesníci kamaráti by sa dieťaťu rozhodne nemali za neplynulú reč posmievať. Vhodné je porozprávať sa aj s pani učiteľkou, ktorá sa pri svojej práci určite s neplynulým rozprávaním u detí stretla a bude ochotná spolupracovať.

Ak sa dieťa nejakých vecí bojí, tak ich dočasne odstráňme (napr. tma, pes a podobne)

Prestaňme si všímať AKO dieťa hovorí.

Dôležitejšie je ČO hovorí. Ak budeme úzkostlivo sledovať každé jeho slovo, či sa náhodou nezaseklo, nezopakovalo, ako často sa to stáva, koľkokrát za deň sa to stáva, dieťa to vycíti. Svojím správaním ho opäť nepriamo upozorňujeme na jeho reč.

Nehovorme zložité a dlhé vety, vyhýbajme sa cudzím slovám.