Poruchy prehĺtania

Päť mesiacov sme potrebovali na to, aby sme našu dcéru Emanuelu naučili samostatne prijímať jedlo. Aby sme ju zbavili jejunostómie sme potrebovali deväť mesiacov. Pôvodný predpoklad bol, že to potrvá roky. Často dostávam otázku ako sme to dosiahli. Tu je náš príbeh.

Kŕmenie cez sondu

Emanuela sa narodila s jednokomorovým srdcom a stenózou pľúcnych artérií. Podobne ako mnohé iné bábätká, ktoré sme videli počas naše sedem-mesačnej hospitalizácie, aj jej už úplne na začiatku zaviedli gastro-nazálnu sondu na prijímanie materského mlieka a liekov. Ani si nepamätám, či za celý ten čas vôbec niekedy dokázala prijať kompletný denný chod iba cez ústa. Veľmi dobre si však pamätám, ako sme sa aj so sestričkami tešili, keď sa jej podarilo vypiť a prehltnúť 5ml mlieka cez fľašku. Ak mala dobrý deň, dokázala vypiť 10ml. Zvyšok jej do žalúdka stiekol nosom cez hadičku.

Prvú operáciu srdiečka mala tri týždne po narodení. Vzhľadom na komplikácie počas zákroku musela byť v priebehu 15 minút opakovane oživovaná. Nasledujúce obdobie zvádzala ťažký boj s mnohými pádmi ale aj vzostupmi a takto to išlo až do druhej operácie o štyri mesiace neskôr. Potom sa jej srdiečku výrazne polepšilo. Daňou za to však bolo poškodenie pravej hlasivky, ktorá ostala dodnes paralyzovaná. Zhoršilo sa jej prijímanie potravy. A k tomu začala aj zvracať. V žalúdku neudržala nič, ani potrebné lieky. Keď sme sa jej pokúšali dávať do úst cumeľ, napínalo ju.

Krok prvý: orofaciálna stimulácia

Zápas o jej normálny príjem potravy sa začal dlho pred tým, ako nás prepustili z nemocnice. Podľa inštrukcií odborného personálu bola prvým krokom orofaciálna stimulácia. Avšak nepodarilo sa nám vytvoriť si pre ňu pravidelný režim, aby mohla byť vykonávaná pred každým jedlom. Jednak kvôli tomu, že som si v pravidelných intervaloch musela chodiť odsávať materské mlieko a nemohla som byť pri Emke stále. A tiež preto, že sestričky – vzhľadom na ich vyťaženie, ale budem úprimná aj vzhľadom na rozdiely v ich znalostiach, neboli v tomto prístupe veľmi konzistentné. Ešte ťažšie to bolo potom, ako Emke zaviedli kontinuálne kŕmenie cez dávkovaciu pumpu, teda potrava jej do žalúdka prúdila po kvapkách rovnomerne celý deň. Príjem potravy tak nemal jasný začiatok, ktorý je ale dôležitý a najvhodnejší na stimuláciu tváre. Takže sme sa (zase) ocitli v slepej uličke. Ale to neznamená, že to bolo úplne zbytočné. Zázraky to však neprinieslo. V danej situácii sme považovali za úspech, ak dokázala v ústach udržať cumeľ a bez problémov a napínania ho cumľať. Nedokázala to však s mliekom.

 Vytrvalosť so skúšaním a zlyhaním

V priebehu Emkinej hospitalizácie som prestala počítať, koľko krát sme museli začínať úplne od začiatku. Pokúšali sme sa dať jej striekačkou jeden mililiter vody. Kvapku za kvapkou sme jej navlhčili ústa. O pár dní prišiel úspech, keď prehltla 4ml kvapiek. Trvalo to pol hodinu a bolo to vyčerpávajúce. Samozrejme som sa nedokázala ubrániť zúfalstvu a frustrácii a tak som začala vyhľadávať čo najviac informácií. Takže som rešeršovala rôzne zdroje online väčšinou v angličtine. Žiaľ, nenašla som veľa vedecky podložených poznatkov a dát o tom, ako zbaviť bábätko výživovej sondy. Jediná nespochybniteľná informácia, ktorá sa opakovala všade, bolo to, že každé dieťa je iné a má vlastné špecifiká. Našla som však svedectvá mnohých matiek a rodín s podobným problémom a množstvom rozdielnych skúseností a predstáv o tom, čo im pomohlo zbaviť sa sondy a naučiť deti jesť normálne. Jedna vec sa ale opakovala – vyberte gastro-nazálnu sondu. No v našom prípade boli k tomuto kroku sestry aj lekári zdržanliví.

Druhé najčastejšie odporúčanie bolo navodiť u dieťaťa pocit hladu. Ak ho kŕmite sondou pravidelne každé tri hodiny (alebo ešte horšie – nepretržite), ako môže pocítiť hlad? A ak necíti hlad, ako sa spustí inštinkt cmúľania, prehĺtania a jedenia?Po vynaložení značného úsilia sme napokon dostali od Emkiných lekárov zelenú a začali sme znižovať dávku potravy cez hadičku. Chceli sme to robiť postupne v malých krokoch počas niekoľkých týždňov. Zhoršujúci stav jej srdiečka však musel dostať prioritu a tak sme museli už po pár dňoch prestať, aby sme jej organizmus nezaťažili ešte viac. Napokon sa prijalo rozhodnutie zaviesť jej výživovú sondu ešte hlbšie, do tenkého čreva. A potom ju začať kŕmiť kontinuálne (nepretržite). A napokon ju pripraviť na tretiu – tento raz gastroenterologickú operáciu, po ktorej dostala trvalú jejunostómiu, teda výživovú sondu cez bruško priamo do tenkého čreva. Napriek tomu som sa nechcela vzdať.

 Vyvolanie hladu

Keď sme po 7 mesiacoch v nemocnici prišli konečne domov, Emka už znášala cumeľ. Cmúľala ho, ale prehĺtať tekutiny stále nedokázala. Museli sme zase začínať od začiatku. Striekačka s jedným mililitrom vody do úst, kvapka po kvapke. Po pár týždňoch, keď narastala moja sebadôvera a Emka začala prehĺtať, zobrala som cumeľ z fľašky s najmenšou dierkou , naliala tam 1ml mlieka a nechala Emu nech to potiahne a vypije. Čo ma povzbudilo najviac bolo vyšetrenie prehĺtania cez video fluoroskopiu (VFSS), ktoré nám urobila logopedička PaedDr. Barbora Bunová, PhD. v Skalici. Keď som videla, ako Ema potiahla a prehltla tú farebnú tekutinu z fľaše, dodalo mi to ešte viac odvahy na ďalšie trénovanie jedenia doma. Postupne z toho bolo 5ml, potom 20ml a viac… no v istom bode zastala. Až kým som si nespomenula: hlad! Musí cítiť hlad.

V tom čase som si uvedomila, že postupné odvykanie v malých krokoch nemusí byť najlepší prístup, keďže deti majú tendenciu zvyknúť si prijímať menšie množstvo potravy. Po konzultáciách s pani doktorkou Bunovou sme sa zhodli, že ďalší správny krok by bolo začať odpočítavať z dávky, ktorá malej tiekla cez hadičku, objem mlieka, ktoré vypila cez cumeľ. Ale potom sme sa zase zasekli. Emka pila celé dni viac-menej rovnaké množstvo mlieka a nepokročili sme vpred.

V ďalšom kroku som začala predlžovať prestávky medzi dávkami mlieka cez sondu, aby mala čas zase vyhladnúť. Dva mesiace po prepustení z nemocnice dostávala Emka mlieko cez hadičku už len ráno a večer. Po prebudení (okolo 7:00) som jej dala fľašu. O hodinu neskôr som to zopakovala. Stále nedokázala vypiť jednu dávku naraz. Okolo 9:00 som zapla výživovú pumpu na 4 hodiny. Vtedy to vyzeralo tak, že celý čas nerobím nič iné, len ju kŕmim. Ona nikdy neprejavovala normálne známky hladu. Neplakala a niekedy som mala pocit, že by skôr umrela od hladu ako by si vyžiadala niečo jesť. Takže som sa snažila, aby jedla. Po celý čas. Po zastavení pumpy som jej fľašu skúšala dávať každú hodinu a niekedy aj každých 30 minút. Od 18:00 som zase zapla pumpu. Zapisovala som si každý mililiter a počítala každú minútu. To, čo nezjedla popoludní, dostala cez sondu počas noci. Ale naplánovala som to tak, aby kŕmenie prestalo o polnoci. Obe sme si potrebovali oddýchnuť. A čo bolo najdôležitejšie, Emka musela cez vyhladnúť.

Záverečný krok odvykania bolo vyslovene šťastie. Spojovacia hadička medzi vstupom do otvoru jejunostómie na brušku a pumpou praskla a v nemocnici nemali náhradný diel. Takže Emka bola dva dni donútená jesť len toľko, koľko dokázala prehltnúť. Ako sa ukázalo, toto bol ten posledný impulz, ktorý potrebovala. Keď sme dostali novú hadičku, mala som už odvahu vynechať predpoludňajšie kŕmenie pumpou a nechať jej len to nočné. O desať dní už nebolo potrebné ani to. Emka už jedla sama od seba.

 Myslite ako matka a dlhodobo

Výzvou úplne nového druhu bolo prejsť na kŕmenie lyžičkou. A budem úplne úprimná: v istej fáze som jej to jednoducho nanútila.

Dovoľte mi to vysvetliť. Každý – a myslím tým, naozaj každý – vám povie, aby ste nikdy nenútili svoje dieťa jesť nasilu. S tým plne súhlasím. U dieťaťa to môže viesť k tomu, že znenávidí lyžicu alebo aj jedlo a vy zase zlyháte v snahe naučiť ho jesť ústami. Môže to viesť aj traumám, ktoré pretrvajú až do dospelosti. Avšak keď som učila Emku jesť, dostali sme sa do bodu, keď sme si obe uvedomili, že ona jednoducho nevie, čo je lyžička a na čo slúži. Nepomáhalo, keď som jej ukazovala, ako jem lyžicou ja. Ani to, že som otvárala ústa ako sa len dalo a predvádzala jej, čo treba robiť . Keď som sa s lyžičkou priblížila k jej ústam, pevne ako len mohla zovrela pery. Úplne ju odmietala. Nepomohlo ani to, keď som jej jednu lyžičku dala len tak na hranie. Tá hneď skončila odhodená na zemi.

Takže možno to môžem pripísať nahromadenej frustrácii alebo polichotiť svojmu materinskému inštinktu, ale rozhodla som sa Emke vtlačiť lyžicu do úst za každú cenu. A keď to nevyjde, vzdám to aspoň na jeden mesiac (dúfajúc, že ju to nejako znovu naštartuje a dovtedy zabudne trauma z predchádzajúcich neúspešných pokusov). Čo však zavážilo najviac bolo moje rozhodnutie myslieť dlhodobo a zvoliť si metódu menšieho zla. Potlačila som svoju ľútosť s Emkou. Vedela som, že v danej chvíli nebolo pre jej dobro, aby som bola nežná a jemná. Jasné, že si sťažovala. Ale zvládli sme prvú lyžičku. Fňukala. Ale podarila sa aj druhá lyžička. Emka neplakala a tak som pokračovala. Asi pri siedmej lyžičke pochopila, že inej cesty niet a otvorila ústa nadobro.

 Hlavné pravidlo: urobte z jedenia zábavu

Tlieskala som jej. Výskala “výborne” od nadšenia. Smiala sa, bozkávala ju. “Deti rodičov, ktorí sa tešia z ich úspechov, sa vyvíjajú lepšie,” prečítala som si v jednej z kníh, ktoré som študovala ešte pred pôrodom. Zobrala som to doslova. A Ema naďalej otvárala ústa a jedla. Počas tejto (neraz tŕňovej) cesty som sa väčšinou spoliehala na svoje inštinkty. Ale riadila som sa aj niekoľkými pravidlami.

Zmeny som vždy zavádzala počas dňa a ranné a večerné jedlo som menila ako posledné. Pri pevnej strave som zavádzala len jednu novú chuť za týždeň. Pyré a kaše som mrazila v kockách. Trénovali sme s jednou rozmrazenou kockou denne. Takto Emu nerozptyľovala a nemýlila prílišná pestrosť. Keď‘ začala hádzať‘ veci na zem a nasilu odmietala potravu, vždy som prestala. A čo je najdôležitejšie, z jedenia sme si spravili zábavnú a vzrušujúcu aktivitu. S hračkami alebo knihou. Neskôr pomohlo aj spievanie. Grimasy. Alebo vysvetľovanie, čo som jej navarila a ako som to pripravila.   Postupne si Emka po jedle aj sama zatlieskala.

Dnes s nami jedáva za jedným stolom, spolu ako rodina raňajkujeme, obedujeme aj večeriame. Často už nepotrebuje ani rozptýlenie v podobe hračiek a kníh. Stačí, že sa jej len normálne venujeme.

                                                              Rodičia Emky

Myslim , že pod názvom dievčatka so sondičkou nás ešte veľmi dlho budú poznať naši lekári, známi ale i rodina ….

Hanka sa narodila v 34 týždni po odtečení plodovej vody spontánnym pôrodom v Trenčíne. V nemocnici sme boli 12 dní a ako zdravé dieťatko nám ju prepustili domov. Kŕmená bola fľaškou s materským mliekom, keďže ako predčasne narodená, sať z prsníka nevládala. Prvé týždne sme sa tešili zo zdravo prospievajúceho dieťatka až do veku cca 6 týždňov , kedy som začala pozorovať horšie dýchanie , častý plač a problém s jedením. Navštívili sme niekoľkokrát počas ďalších týždňov pediatričku, kde záver bol vždy rovnaký a to bolesť bruška z nafúknutia a kolika. Stav Hanky sa začal zhoršovať, prestala prospievať a plač sa predlžoval až na v priemere 18 hodín . V podstate len plakala, kým nezaspala na chvíľku od únavy . Piť nedokázala, maximálne 10 ml a  aj to vyzvracala. Prestala sama vylučovať stolicu. Hospitalizovali nás v  nemenovanej nemocnici so zhoršeným dýchaním a malátnosťou a apatiou. Počas hositalizácie bol zistený zápal pľúc  a Hanka bola prvýkrat zasondovaná nazogastrickou sondou . Po týždennej hospitalizácii boli zápalové výsledky v norme a dokázala znovu sama príjmať potravu, tak nás prepustili domov. V priebehu nasledujúcich dní sa stav začal veľmi prudko zhoršovať a dýchanie sa zhoršovalo,  pričom bolo počuť veľmi výrazný kongenitálny stridor so zaťahovaním hrudníka. Absolvovali sme daľšiu hospitalizáciu, pričom záver bolo podozrenie na laryngomaláciu a následný prevoz do  ďalšej nemocnice na detskú JIS.

Tu sme boli 2 mesiace, pričom sme absolvovali množstvo vyšetrení a to s nálezom na srdiečku, gastroenteorologickým refluxom a alergiou na mliečko, obojstranným slabinovým pruhom , hypotóniou celého svalstva vrátane tvárového , asymetriou tváre, makroglosiou , laryngomaláciou diagnostikovanou ale nepotrvrdenou pri laryngoskopii. Po 2 mesačnej hospitalizácii a konzultácii  u odborníkov,  bola liečba ukončená so záverom ,že Hanka nedokáže potravu prijímať per os  a je vysoký predpoklad genetickej poruchy , stanovenej na podozrenie BWS syndrómu z dôvodu asymetrie tváre a makroglosie.  Pri prepustení nám bolo doporučené dôvod, prečo nedokáže sama papať, konzultovať v  Skalici u pani doktorky Bunovej.

A tu začala naša záchrana ………..

Domov sme si priniesli dieťatko s nasogastrickou sondou , ktoré nepoužívalo po mesiacoch priväzovania ručičky, malo asymetrickú tváričku,  veľký jazýček, problémy s trávením, pretože prehĺtalo veľké množstvo vzduchu a nevedelo samé vylučovať stolicu. V Skalici nás pani doktorka vyšetrila pomocou videofluoroskopie a rovnako pri kŕmení Hanky zisťovala rytmus striedania dýchania a prehĺtania  pri prehltaní mliečka. Po vyšetreniach bol záver že Hanka má dysfágiu a laryngomaláciu a musí byť sondovaná. Okamžite nám vysvetlila podstatu orofacialnej stimulácie a cvičenia jazýčka . Rovnako nám poradila ako s dieťatkom ktoré má sondu, pracovať – naučila som sa sondovať sama doma …. a ako ju učiť aby nezabudla príjmať potravu cez ústa . stimulovať ju aspoň kvapkami, syrupmi, lyžickou …..

Následne sme absolvovali po niekoľkých zápaloch znovu nemocnicu a detský národný ustav kde sa laryngomalácia potvrdila . Čo bol ďalší taký míľnik a dôležitá informácia v plánovaní toho ako postupovať. Vďaka tomu pani doktorka Bunova nám vedela povedať, že tak ako bude Hanka rásť, laryngomalácia bude slabnúť, jej hrtan bude pevnejší a ona bude schopná príjmať potravu cez ústa. Následné mesiace boli o sondovaní, dokŕmení par kvapkami lyžičkou, rúrkovaní kvôli odplyneniu a inhaláciách a liečení zápalov pľúc z tichých aspirácii či už slín alebo mliečka z refluxu do pľúc. Medzitým sme rehabilitovali , cvičili orofaciálnu stimuláciu a snažili sa upraviť zdravotný stav , aby sme mohli absolvovať operáciu obojstranného slabinového pruhu.  V priebehu 6 mesiacov sa  dýchanie Hanky zlepšovalo a pri ďalšej kontrole sme s pani doktorkou Bunovou hľadali najvhodnejší rytmus pre jej kŕmenie cez ústa. Presne nám vysvetlila, prečo je to dôležité a koľko prehltnutí môže urobiť a musíme vybrať fľašku, aby sa nadýchla a neaspirovala potravu do pľúc , rovnako koľko cyklov po sebe zvládne bez prestávky. Stravovanie sme upravili na sondovanie, prestávku, dokŕmenie v niekoľkých cykloch, prestávku, cvičenie, rúrkovanie……. a takto dokola….

Vo veku 7 mesiacov sa stridor výrazne stratil a Hanka dokázala jesť aj keď ešte vo veľa cykloch nie súvisle naraz v jednom krmení. Každé krmenie mala rozdelené do cyklov.  Absolvovali sme znovu videofluoroskopiu u pani doktorky Bunovej  s výsledkom, že k aspiráciam už nedochádza.

Pri písaní mám pocit, že som milión vecí zabudla, ale nikdy nezabudnem  ako matka na to, že až v Skalici sme počuli prvý krát, že naša Hanka bude krásne zdravé dievčatko a dokáže všetko v čo uveríme my, rodičia. Veľakrát sme z niekoľkých mililitrov mliečka prešli znovu na 1-2 ml a začínali odznovu po zápaloch .Prvýkrat som ako matka spala po ležiačky, keď mala 7 mesiacov a boli sme bez sondy, lebo som odmietla priväzovať jej ruky, aby si sondu nevyťahovala. Bolo veľa dní, kedy som ako matka so strachom aj v noci písala pani doktorke správu že ako to zvládneme a vždy mi prišla rovnako rýchlo odpoveď , rada, pomoc, podpora.

Myslím ,že najťažšie je pri takýchto diagnózach naučiť sa všetko skĺbiť tak, aby sme čo najviac pomohli dieťatku , čo najmenej ho brzdili v iných veciach , potrebných vo vývoji, ako je naozaj naučiť sa sondovať doma, nebáť sa, nepriväzovať ručičky, aby dieťatko mohlo robiť všetko ,čo  potrebuje , nebáť sa ho vziať von aj keď ľudia okolo nerozumejú, prečo plače , prečo má niečo, čo mu trčí z nošteka.  Ja som ako matka veľakrát musela rýchlo meniť sondu na ulici  lebo ju vytiahla, boli sme ďaleko od domu a museli sme jesť , keď sme cestovali na kontroly  do  Skalice, tak som ju rúrkovala v aute, aby nemala bolesti bruška či vonku v parku v tráve na deke …….Aj napriek tomu že to veľakrát bolo pre ľudí akoby neprípustné a počúvali sme narážky, prečo niekde sme s chorým dieťatom.

Dnes však viem ,že to, že sme sa nezmierili s verdiktom ,že máme nie geneticky v poriadku dieťa a že sa nebude vedieť hýbať a jesť a podobne ,nám zabezpečilo to, že máme krásnu zdravú raketu.

Pani doktorka Bunová, ďakujem V ám v mene nás, rodičov Hanky, že  sme sa mohli stať OBYČAJNÝMI RODIČMI VÝNIMOČNÉHO DIEŤATKA.

                                                     Rodičia Hanky

Môj manžel,  Jozef K. z jednej dedinky na východe Slovenska, mal 58 rokov, keď  už druhýkrát  prekonal  cievnu mozgovú príhodu, tentoraz sa poškodenie mozgu týkalo mozgového kmeňa, zvlášť predĺženej miechy, čo malo z následok, že zmizol reflex prehĺtnutia a on  nemohol prehĺtnúť ani slinu. Mozgová príhoda zasiahla len prehĺtanie, nezostal ochrnutý, nepoškodila sa mu reč, ale nemohol po prekonaní mozgovej príhody prehĺtať, preto mu v nemocnici dali  na kŕmenie PEG( sondu do žalúdka).

Tu začala mašinéria hľadania, kto by nám mohol pomôcť.  Po dvoch mesiacoch sme našli. Naša neurologička nám povedala, že v Skalici je PaedDr. Bunová,PhD., klinická logopedička, ktorá sa venuje poruchám prehĺtania,vyšetrí pomocou videofluoroskopie, ako veľmi je poškodené prehĺtanie a začne s terapiou. Pani neurologička doslova povedala: „Ak Vám ona nepomôže, nepomôže už nik“. Tak sme zavolali do Skalice, pani doktorke Bunovej, ktorá nám dala termín na vyšetrenie s tým, že keď už prídeme z takej diaľky, musíme ostať aspoň tri dni: prvý deň pricestovať, aby na druhý deň manžel mohol ísť na videofluoroskopiu oddýchnutý, lebo únava by mohla skresliť vyšetrenie. A ďalšie dva dni potrebuje na to, aby mohla nastaviť manželovi čo najlepšiu terapiu na obnovenie reflexu prehĺtnutia. A tak sme súhlasili, objednali sme si ubytovanie v Skalici v jednom nemenovanom hoteli na tri noci a prišli sme v deň D.

Pani doktorka Bunová najprv manžela vyšetrila v ambulancii, zistila, či fungujú dobre svaly tváre, jazyk, mäkké podnebie, či  má manžel kašeľ a či hlas bez zachrípnutia, no proste ,či má čistý hlas. Potom sme išli na rtg. oddelenie do nemocnice, kde mu urobila tú videofluoroskopiu a tam zistila, že manželovi sa už začína naznačovať reflex prehĺtnutia. Poslala nás do hotela s tým, aby sme na ďalší deň prišli k nej do ambulancie. My sme prišli, pani doktorka nám ukázala, ako vyzerala videofluoroskopia, čo robil jazyk, hltan, hrtan, keď manžel zobral do úst  0,3 ml vody spolu s kontrastnou látkou. A hneď povedala, čo navrhuje. Vysvetlila, ktoré cvičenia má manžel robiť a aký účinok tie cvičenia by mali vyvolať. Manžel si vyskúšal všetky tie cviky, ktoré mu pani doktorka  ukázala a išli sme preč. Znovu sme prišli do ambulancie na ďalší deň, manžel ukázal pani doktorke Bunovej, ako trénoval na hoteli, pani doktorka skontrolovala každý cvik, ktorý manžel odcvičil, musel jej vysvetliť, čo cíti, ako pracujú svaly, s ktorými cvičí…… Až potom sme mohli odcestovať domov, na východné Slovensko.   Po mesiaci sme prišli na kontrolnú videofluoroskopiu znovu do Skalice, pani doktorka zistila, že  manžel má už reflex prehĺtnutia a skúšali sme ,koľko vody môže manžel vypiť, aby nenastalo zabehnutie vody do pľúc. Zároveň pani doktorka pri videofluoroskopii skúšala, či môže manžel prehĺtnúť lyžičku výživy bez toho, aby mu  výživa zabehla do pľúc. A išli sme znovu do hotela a manžel začal trénovať jedenie jogurtu s lyžičkou presne podľa pokynov pani doktorky Bunovej. Na ďalší deň priamo v ambulancii manžel zjedol celú detskú výživu a skúsil vypiť niekoľko mililitrov vody. Išlo to!!!!      Môj manžel po dvoch mesiacoch, čo nemal nič v ústach, začal znovu jesť ústami. Postupne jedol ďalšie a ďalšie kašovité jedlá a začal už aj tuhé. Samozrejme popritom  skúšal aj piť vodu, čaj, kávu .Po mesiaci sme prišli na poslednú kontrolu, pani doktorka Bunová urobila kontrolnú videofluoroskopiu, dala manželovi vypiť vodu, zjesť pár lyžičiek výživy a pár hltov chleba. A povedala jednu nádhernú vetu manželovi:“ PEG môže ísť preč, Vaše prehĺtanie je už dobré, môžete jesť  a piť všetko“. Môj manžel myslel, že od radosti vyskočí z kože. Keby sa nehanbil , v tej chvíli  by pani doktorku Bunovú dvihol  na ruky.

Dnes už manžel len spomína na to, ako sa musel kŕmiť cez sondu do žalúdka  a nič nemohol dať do úst, žiadne chute, žiadny slastný pocit z jedenia. Ďakujem pani doktorke Bunovej, že existuje.

                                                Vďační manželia z východu

……ďalší obsah pripravujeme……

Close Menu