Brblavosť je syndróm narušenia plynulosti reči, pre ktorú je charakteristické patologicky zrýchlené a/alebo nepravidelné tempo reči (Lechta, 2016). V širšom poňatí sa brblavosť definuje aj ako narušenie plynulosti reči s extrémne rýchlym tempom reči, nezreteľnou artikuláciou a zhoršenou úrovňou jazykových formulácií (Hegde, 2001b in Lechta, 2016). V praxi to znamená, že osoba s brblavosťou hovorí príliš rýchlo, následkom čoho sa schopnosť artikulovať akoby „stiera.“ Počúvajúcemu sa zdá, že osoba s brblavosťou jednoducho nestíha slová zreteľne artikulovať. Niekedy môže byť tempo reči prirýchle, inokedy primerané. Tempo reči pri brblavosti závisí aj od emočného rozrušenia, od situácie a od schopnosti cielene kontrolovať svoje tempo reči. V oblasti myslenia sa u ľudí s brblavosťou môže objavovať aj tzv. dezorganizácia. To znamená, že v myslení rýchlo prechádzajú z jednej myšlienky na druhú, pričom nedokončia začatú myšlienku, príp. neprimerane premostia na novú myšlienku. Aj z toho dôvodu býva často sťažené pochopenie komunikačného zámeru ľudí s brblavosťou.

Brblavosť sa často vyskytuje spolu so zajakavosťou a objavuje sa už v ranom detstve. V praxi často pozorujeme prechod klinického obrazu zajakavosti do klinického obrazu brblavosti a naopak (Lechta, 2010).

Ľudia s brblavosťou si svoju narušenú komunikačnú schopnosť často neuvedomujú, nakoľko majú narušené vnímanie vlastného tempa reči, ktoré sa im zdá byť primerané. Býva to práve ich okolie, ktoré ich na problém upozorní, nakoľko zrozumiteľnosť ich reči je následkom brblavosti výrazne znížená. Pomoc často vyhľadajú až vtedy, keď majú kvôli brblavosti problémy pri voľbe povolania, v profesijnom uplatnení alebo v kolektíve (výsmech, šikana, a pod.). V ranom veku dieťaťa sú to práve rodičia, ktorí si uvedomujú problém dieťaťa v oblasti komunikácie a nie dieťa samotné.