Zajakavosť je syndróm komplexného narušenia koordinácie orgánov participujúcich na hovorení. Najnápadnejšie sa prejavuje charakteristickými nedobrovoľnými špecifickými pauzami narúšajúcimi plynulosť procesu hovorenia a tým pôsobí rušivo na komunikačný zámer hovoriaceho (Lechta, 2016).

Zajakavosť sa až v 90 % začína prejavovať v predškolskom veku (Sandrieserová, Schneider, 2008 in Lechta, 2016) a v období prechodu do školy (tzv. začínajúca, incipientná zajakavosť), následne môže pokračovať počas školskej dochádzky (ako fixovaná zajakavosť) a môže dôjsť až k jej prechodu do chronickej zajakavosti, ktorá pretrváva aj v dospelosti.

Zajakavosť vo forme tzv. vývinových neplynulostí sa však môže objavovať aj u detí v ranom veku (najčastejšie medzi 3.-4.rokom života), kedy najčastejšie súvisí s oneskorovaním sa alebo naopak výrazným pokrokom v oblasti vývinu reči, výraznou životnou zmenou a pod. (Lechta, 2016). Dieťa s vývinovými neplynulosťami akoby v prúde reči „nestíhalo“ vyhľadávať slová z pamäti a tieto pauzy v reči vypĺňa opakovaním slabík, slov alebo viet. Vývinové neplynulosti by však nemali trvať dlhšie ako 6 mesiacov a nemali by byť závažného charakteru (napr. dieťa by počas nich nemalo mať narušenú mimiku, nemalo by prižmurovať oči, nemalo by vykazovať známky stresu počas komunikácie, nemalo by naťahovať-prolongovať hlásky, napr. boooooli, zimaaaa a pod.). Pri vývinových neplynulostiach by sa dieťa malo zajakávať ľahko, bez námahy, bez toho, aby si vlastnú zajakavosť uvedomovalo. Práve v tomto období sú to práve rodičia a blízka rodina, ktorí dieťa na vývinové neplynulosti upozornia (napr.“Nadýchni sa a povedz to ešte raz.“ „Povedz mi to znova a pomaly.“ „Nezasekávaj sa, rozprávaj pekne a pod.). Cieľom rodičov je pomôcť deťom prekonať tieto neplynulosti avšak takýto zásah do komunikácie s dieťaťom máva práve opačný efekt – dieťa si začína svoje neplynulosti uvedomovať, snaží sa im vyhýbať, začína si dávať na reč pozor. Reč by však mala byť spontánne tvorená, bez toho, aby sme si jej tvorbu priamo uvedomovali. Ak si deti začnú dávať pozor na tvorbu reči, ich plynulosť sa často zhorší a nie naopak. Reč sa stáva uvedomovaná a deti rýchlejšie prechádzajú z obdobia vývinových neplynulostí, ktoré mohli spontánne odoznieť, do fázy incipientnej, počiatočnej zajakavosti, ktorá už spontánne neodznieva a vyžaduje si terapiu. Medzi rizikové faktory, pri ktorých je dieťa s vývinovými neplynulosťami vážne ohrozené zajakavosťou, patria (Králiková, 2008):

• nerovnomerný vývin jazykových/komunikačných schopností, odchýlky v psycho-motorickom vývine, zajakavosť v rodine, nedostatok sebadôvery alebo vysoké ašpirácie dieťaťa, ako aj orgánové odchýlky na úrovni centrálnej nervovej sústavy,
• neurotizujúce prostredie – príliš vysoké nároky na dieťa, nevhodné reakcie na neúspech
  a neplynulosti v reči dieťaťa a kritické poznámky,
• nesprávny rečový vzor – rýchle tempo reči, skákanie do reči a neadekvátne načúvanie,
• traumatizujúce zážitky – stres a nečakané zmeny v živote dieťaťa.